SLEDUJTE NÁS NA SOCIÁLNYCH SIEŤACH

Netriediť znamená ignorovať vážny problém, hovorí ekoaktivistka Mirka

Záujem o environmentálnu výchovu narastá. DAPHNE – Inštitút aplikovanej ekológie – ju na Slovensku sprostredkúva 20 rokov. Ekovýchovu poznajú školy aj škôlky v Bratislavskom, Trnavskom, Nitrianskom kraji a pomaly expanduje. Lektorka a koordinátorka, Miroslava Šárová, pracuje pre inštitút od roku 2017, a ako hovorí, vzhľadom na vzrastajúci záujem takmer nonstop hľadajú nových zapálených lektorov. Ekologický prístup k životu a planéte už dnes nie je módou, ale skôr nutnosťou. Profesionáli z DAPHNE nám o tom prišli do kulturáku v Zálesí porozprávať ešte v máji. Prečítajte si rozhovor o tom, ako správne separovať, čo nás pri triedení odpadu najviac mätie, ako odpad nevytvárať a čo sa v tomto smere môžeme učiť od našich starých rodičov.

ZN: Obecenstvo, ktoré prišlo na prednášku sa javilo ako zdatné v envirotémach. Ako prilákať tých, ktorí majú medzery a produkovanie odpadu nepovažujú za problém?
Mirka: Treba oslovovať konkrétne skupiny ľudí. Každého. Vyvesiť plagáty, oznámiť udalosť cez obecný rozhlas. Nie je na škodu robiť mravenčiu prácu. Niekedy stačí iskrička a človek sa začne zaujímať viac. Tiež je to aj otázka sociálnych sietí.

ZN: Akú ste mali na začiatku motiváciu vzdelávať sa v triedení odpadu a znižovaní jeho množstvo?
Mirka: Triediť odpad som začala neskoro – až na vysokej škole. Čítala som, pozerala videá. Zistila som, že keď odpad vyhodím do koša, nie je to jeho koniec. Pre mňa áno, lebo ho už nevidím. No odpad putuje ďalej na miesta, ktoré sú ním zahlcované. Záujem sa vo mne prebudil vo chvíli, keď som si túto jeho cestu uvedomila, potom mi to už nedalo nerobiť veci lepšie. Inak by to bolo vedomé ignorovanie problému. Veci sa dajú robiť lepšie, stačí chcieť.

ZN: Čo je pre ľudí najväčším problémom v počiatkoch separovania, prečo netriedia?
Mirka: Myslím si, že je to o vedomí a o informáciách, ktoré sa k nim dostanú, a ako ich spracujú. Na Slovensku je separácia odpadu rozmanitá, čo sa lokalít, odoberateľov odpadu, recyklačných a zberových spoločností týka. Ako som aj hovorila na prednáške, takmer každý región separuje inak. Často je z toho veľký zmätok. Myslím, že chýba i forma zážitkovejšej informovanosti. Je potrebné, aby sa informácia personálne dotkla každého. Štatistiky nikoho nezaujímajú.

ZN: Aké najväčšie neistoty pociťujú ľudia pri triedení odpadu?
Mirka: Existuje mnoho otázok, ani ja neviem všetko dokonale zatriediť. Na to slúžia rôzne fóra, informovať sa môžete aj v Inštitúte cirkulárnej ekonomiky. Sú to profesionáli, ktorí vám určite poradia. Zo skúseností viem, že medzi najväčšie neistoty v triedení patrí tzv. tetrapak. Mýlime si ho s papierom, no z papiera by všetky tekutiny vytiekli (Pozn.: Niekde ho separujú spoločne s plastom, v Zálesí máme na tetrapaky vyhradený oranžový kontajner pri potravinách FIPE.). Tetrapack je trojkombinácia zlisovaných materiálov – hliník, plast, papier, ktoré sa nedajú dobre oddeliť. Je to jeden z najmenej ekologických materiálov. Nedá sa dobre zhodnotiť a ak, tak dostane maximálne druhú šancu. Preto ak si môžeme vybrať džús, tak radšej v skle. To sa dá recyklovať do nekonečna. Ďalej sú to obaly z čipsov alebo keksov. Zvnútra obal vyzerá ako hliník, no je to zmes zlisovaného hliníku a plastu. Takéto obaly z čipsov sa mylne hádžu do plastov, a pritom ide o nerecyklovateľný materiál. Kedykoľvek vidíme na obaloch značku C lomené niečo, tak ide o kombinovaný materiál, napríklad C/PAP, a ten už nemôžeme zaraďovať k plastovému odpadu.

ZN: A čo obaly z vajec a rolky z toaletného papier? Patria do modrého kontajnera na papier?
Mirka: Nie. Správne sa majú separovať do bio kontajnera alebo do komunálneho odpadu. Rolky a obaly z vajec sú posledné štádium recyklácie. Rovnako môžu ísť do kompostu. Napadá mi aj iný príklad, kedy môže dôjsť k omylu – plastové fľaše, ktoré sú celé obalené plastovou fóliou. Správne by sme mali fóliu oddeliť od fľaše. Naopak, ak necháme na sklenej fľaši kovový vrchnák, neprekáža to. Zrejme neupozorním na všetky typy obalov, ktorých triedenie je diskutabilné. Pri podobných patáliách je možné kontaktovať miestny úrad a zberovú spoločnosť. Osobne by mi veľmi pomohlo, ak by boli na kontajneroch obrázky s typmi odpadu. Plechovka patrí sem, konzerva tam, tetrapak tu.

ZN: Do popredia sa dostáva tzv. Zero Waste (bez odpadu) životný štýl. Je zložité nabehnúť na takýto režim pre ľudí, ktorí majú vysoké povedomie o odpadoch? Čo ich môže odradiť?
Mirka: Možno si myslia, že Zero Waste je vyšší level a drahý spôsob života. Pravda je to čiastočne vtedy, ak sa necháme ovplyvniť a nakupujeme šetriacu techniku, solárne panely a podobne. Žiť Zero Waste sa však dá aj s tým, čo už doma máme. Používať menej, odmietať nadbytok, nezahlcovať sa haldami vecí. Sú to jednoduché kroky, ktoré každý z nás dokáže. Žijeme v konzumnej spoločnosti, ktorá produkuje strašné množstvo vecí. Človek to chce mať, môže si to dovoliť, tak prečo sa neobklopiť novým iPhonom či nábytkom? Stačí vystúpiť z komfortnej zóny a zistíme, že sa to dá inak. Dá sa žiť aj z mála – stačí dobrovoľná skromnosť. Plnohodnotný život môžeme žiť s tým, že premýšľame, aký dopad to bude mať na naše zdravie a životné prostredie.

ZN: Ktoré súčasti Zero Waste považujete za užitočné, a ktoré sú naopak nezmyselné?
Mirka: Osobne som veľmi vďačná za to, že som znovuobjavila klasické mydlo. Má široké využitie – ako mydlo na ruky, sprchový šampón, šampón na vlasy, mydlo na pranie. Všetko v jednom namiesto mnohých fľaštičiek a produktov. Upozornila by som aj na bioplasty, ktoré sú vraj kompostovateľné, napríklad také vrecia do koša. Videla som prednášku, na ktorej demonštrovali, že sa taška nerozložila úplne, zostal z nej plastový prach. Bioplasty sú téma sama o sebe. Profesionáli vravia, že je s tým problém. Aj mnohé kompostovateľné poháriky sú kompostovateľné len v špeciálnom prostredí, nie v obyčajnom kompostéri ako sa často uvádza.

ZN: Aký riad, s čo najmenším dopadom na životné prostredie, by sme teda mali používať napríklad na našej Záleskej divadelnej púti?
Mirka: Na festivaloch napríklad fungujú aj zálohovateľné poháriky. Ak si ich návštevníci budú chcieť nechať, musia si za ten „odpad“ zaplatiť. Treba myslieť aj na to, že drevený príbor, ktorým nahrádzame ten z plastu, použijeme len raz. Na ich výrobu sa musel vyťažiť nejaký materiál, musel sa spracovať, vyrobiť. Išla do toho energia, financie, ľudská práca. Pokiaľ vec použijeme len jedenkrát, je jedno z čoho je vyrobená. Riešením je riad používať viackrát, prípadne si nosiť vlastný.

ZN: V čom sa môžeme učiť od našich starých rodičov, ktorí kedysi netvorili toľko odpadu?
Mirka: Predovšetkým nežili v takom konzume ako naša generácia. Žili skromnejšie. Zeleninu si dopestovali v záhrade, zvyšky hádzali do kompostu. Živiny sa tým vracali naspäť do prírody. Neexistovalo toľko plastov, mlieko bolo v skle, oblečenie nosili, kým ho neznosili. Nekupovali si polyester, polyamid, akryl a umelé látky, mali ľan či konope. To, čo si dnes z prírody berieme jej nestíhame vracať. Také zodraté oblečenie však môžeme recyklovať. Stačí ho vhodiť do kontajnerov na textil, odtiaľ poputuje do spracovateľne. Tam sa potrhá na malinké kúsky a vytvorí sa z neho napríklad výplň do sedačiek áut či gaučov. Staršie generácie nás môžu inšpirovať aj v používaní čistiacich prostriedkov. Nepoužívali čističe s chlórom a chemikáliami. Fungovali na overených receptoch, ktoré sa pomaličky vracajú späť – ocot, kyselina citrónová, sóda bikarbóna. Kedysi sa tiež používali látkové vrecovky. Dnes je to o pohodlnosti. Kúpime si ich, použijeme raz a vyhodíme. Sú balené v niekoľkých obaloch, ktoré sú úplne zbytočné.

Ďakujeme za rozhovor.
Nikola Žišková (ZN)

Author

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.