Bol som malý chlapec a bolo to veľmi dávno. Mal som možno päť alebo šesť rokov. Na Štedrý deň nám babka od rána kládla na srdce, že ak sa budeme postiť a večer pôjdeme „na hóru“ – čiže povalu – uvidíme zlatú krokvu. Čo to tá krokva bola? Tak sa hovorí hrade, na ktorej je uložená konštrukcia strechy. Moja zvedavosť bola oveľa väčšia ako hlad. Uveril som, a s netrpezlivosťou som čakal do večera. Dnes si už celkom nespomínam, ako som ten deň prečkal, a čo všetko som robil, ale rozhodne si pamätám, že som sa zodpovedne postil. Keď konečne nadišiel Štedrý večer, tešil som sa, že uvidím zlatú krokvu. Od hladu som už nevládal pomaly ani chodiť, ale na tú povalu som predsa len vyšiel. Vrátil som sa sklamaný. Nič som nevidel. Babky som sa teda spýtal, ako jej to s tou zlatou krokvou. Vtedy mi povedala, že som sa asi málo postil. Aby som ju uvidel, mal som sa od hladu zapotácať, udrieť sa o drevenú hradu, čiže krokvu, a uvidel by som všetky hviezdičky sveta až by sa mi krokva zdala byť zlatou. Dnes s láskou spomínam nielen na túto príhodu, ale aj na babku. 

Pavel Páleník