SLEDUJTE NÁS NA SOCIÁLNYCH SIEŤACH

Prísny pôst a polnočná v Ivanke. Aj také boli Vianoce v Zálesí

Na miestach, kde dnes stoja rady rodinných domov, boli kedysi dávno len polia a les. Na vznikajúce Zálesie si spomínajú ako na dedinu s tromi ulicami, kde sa každý s každým poznal. Zapálením prvej adventnej sviece sa v obci rozmohla pokora a vianočný duch podľa ich slov trónil nad celými sviatkami. Nežili zvykmi, ale očakávaním Ježiška. O spomienky na Vianoce v Zálesí sa s nami podelili miestne pamätníčky Božena Ručeková, rodená Jančová (1938) a Ľudmila Vojteková, rodená Vallová (1932).

Absentoval gýč, stres, reklamy a blikajúce ozdoby. Vianoce boli komorné, vo vzduchu bolo cítiť duchovno a prevládalo „čosi pekné medzi ľuďmi“. Počas adventu sa dodržiaval prísny pôst, u Vallovcov sa spievalo, miestni chodili do vedľajšej Ivanky pri Dunaji na roráty (adventné sväté omše pri sviečkach v skorých ranných hodinách – pozn. red.). Celé čakanie na narodenie Krista vrcholilo hostinou.

Jedličku im posielali horniaci
„24. decembra sme sa postili až do večere. Ako deti sme čakali, že uvidíme kométu alebo zlatú krokvu. Večeru sme začínali oblátkami s medom, pokračovali kapustnicou s hríbmi a varenými zemiakmi, po nej nasledovala ryba,“ začína rozprávanie Božena. I na štedrovečernom stole v rodine Ľudmily bola hojnosť, no rybu nemali. Varili tradičné jedlá, ako počas roka, no v oveľa väčšom množstve. „Obyčajné rezance museli byť aj tvarohové, aj makové, aj lekvárové. Polievka bola čierna – fazuľová so sušenými slivkami,“ opisuje štedrovečerný jedálničiek Ľudmila a dodáva, že fanúšikom „čiernej“ polievky nebola. V rodine Boženy nebola ryba pravidlom. „Ryby sa lovili z Malého Dunaja. Bol taký čistý, že sme videli na dne kamienky. V lete slúžil Malý Dunaj na osvieženie a zamrznutý v zime zase korčuliarom.“ Na stoloch nesmeli chýbať ani koláče. Typické boli z kysnutého cesta, s makom, tvarohom alebo orechmi a aj kolieska lepené lekvárom. Pani Božena v Zálesí vyrástla a podľa jej slov špecifické vianočné zvyky nedodržiavali. V dedine sa pestovali len tie, ktoré priniesli predkovia z Kysúc, Terchovej či okolia Trnavy. „U nás v rodine bolo zvykom, že nám horniaci každý rok posielali vianočnú jedličku. My sme im za to poslali to, čo sa im neurodilo – cibuľu alebo fazuľu.“ Na jedličku od horniakov Ručekovci vešali jabĺčka, sviečky a podomácky robené salónky, ktoré rozhodne nevyzerali ako dnešné čokoládové kolekcie. „Salónky sme robili z kockového cukru, orechov či jabĺk. Neskôr sme si aj sami robili čokoládu – z tuku Ceres, kakaa a práškového cukru. Zmes sa naliala do formičiek. Stuhnutú sme ju rovnako ako všetky pochúťky zabalili do staniolu, z papiera nastrihali strapce a stiahli nitkou. Salónka bola hotová,“ opisuje recept.

Radosť im spravili prskavky
Božena prežila detstvo počas 2. svetovej vojny. Na obdarúvanie a drahé darčeky prostriedky nezostávali. „Bola bieda, darčeky nebolo za čo kupovať. Prvú bábiku, handrovú, som dostala až ako 10-ročná. Ušila mi ju stará mama. Maximálne sme dostali ponožky, čiapku a rukavice,“ rozpráva a na tvári sa jej neskôr mihne úsmev. „Ako deti sme však mali veľkú radosť, ak sme dostali napríklad prskavky,“ priznáva. V rodine Ľudmily si deti pod stromčekom skoro vždy našli knihy, a nielen rozprávky. „Naši vrstovníci sa čudovali. Vtedy sa to možno zdalo zbytočné, na čo kupovať knihy, ale naši rodičia na to veľmi dbali,“ hovorí Ľudmila a spomína si i na repasovaného dreveného koníka, ktorého si našiel pod jedličkou jej brat. „Od radosti sa rozplakal,“ dodáva a hovorí, že nie všetci a všade si v tom čase našli pod stromčekom nádielku. Dôležitá bola príprava na Vianoce, tá bola podľa Ľudmily na celých sviatkoch najkrajšia.

Na polnočnú sa brodili snehom do Ivanky
Skupinka mladých sa podľa Boženy po štedrej večeri vybrala k rodine, susedom a známym „po spievaní“. Pod oknami domov zneli vianočné koledy, a potom sa veľká skupina ľudí vybrala do susednej Ivanky na polnočnú omšu. Obe si zhodne pamätajú veľkú snehovú nádielku, ktorá im komplikovala cestu do Ivanky počas celej zimy. „Hlavná cesta bola strašná. Chodili sme po chodníku, ktorý viedol tesne popri lese. Išli sme jeden za druhým, lebo nebol vyšliapaný sneh,“ opisuje Ľudmila. Božena sa usmeje a so smiechom nám rozpráva príhodu, ako sa „pri Zajačkoch“ cestou do školy pošmykla do záveja a nevedela sa z neho dostať. Vyslobodila ju až okoloidúca stryná, ktorá ju zo snehu vyhrabala. A kam sa chodilo na prvý sviatok vianočný? „Nikam,“ odpovie jednoducho Ľudmila. „Bol to predsa najväčší sviatok – Božie narodenie,“ upresní a dodá, že túto tradíciu začali porušovať až ako dospelí. Miesto, kam chodili na typickú svätoštefanskú tancovačku, dokáže Božena Ručeková určiť presne. „Na sv. Štefana sme sa stretávali v jedinej krčme v Zálesí. Stála oproti súčasnej reštaurácii Takáčovcov. Do tanca nám hrala harmonika, prípadne basa. Teraz je tam taký nízky dom postavený. Tam bol prvý krčmár, z Novej Bystrice. Hrávalo sa tam i divadlo. Bol tam aj výčap a malá izbička s obchodíkom,“ jasne popisuje Božena. „Na Štefana bývala zábava hneď vedľa Vojtekovcov-Ďurinovcov v krčme U Slučiaka. Bola tam zábava, aj mládenci sa pobili. Roztancovať nás dokázala jedna harmonika,“ dopĺňa Ľudmila. Bujaré silvestrovské oslavy a petardy by ste v rozprávaní pamätníčok márne hľadali. Typické bolo takzvané poďakovanie starému roku. V kostole v Ivanke pri Dunaji sa čítala štatistika o narodených, zosnulých či uzavretých manželstvách.

Cez zimu sa Zálesania nenudili
Nový rok bol veľkým sviatkom. Najskôr sa išlo na omšu a potom popriať všetko dobré blízkym a susedom. Vianočné obdobie ukončilo podľa Boženy trojkráľové vinšovanie koledníkov. Ľudmila si zase spomína len na jedno koledovanie. „Prešli sme celé Zálesie, chodili sme od domu k domu a zbierali peniaze. Myslím, že to bolo na opravu kaplnky. Bolo nás veľa chlapcov i dievčat,“ opisuje. I keď Vianoce prehrmeli, Zálesania sa počas zimy nenudili. „Boli sme obec roľníkov, cez zimu si každý dával do poriadku stroje, driapalo sa perie, robili zabíjačky či šúpala kukurica. Väčšinou sa počas šúpania prítomným deťom rozprávali rozprávky, až kým nezaspali v šúpolí,“ rozpráva Božena. „V Gešajove briežky neboli. Sánkovať sme sa chodili na roľu s prudkým svahom na Starobystrickej ulici. Okrem toho sme na sánkovanie využívali aj zarastený kopec hliny, ktorá zostala po stavbe školy,“ spomína Božena a upresňuje, že tehelňa bola na mieste súčasného parku pri obecnom úrade. Vianočné príbehy Boženy a Ľudmily z čias, kedy ony samé boli deťmi, sa nám v roku 2019 môžu zdať vzdialené. Hoci sa zvyky rokmi menili a niektoré aj zanikli, v rozprávaní oboch žien možno badať zhodu v tom, že samotná podstata a idea Vianoc sa rokmi nezmenili. 

Henrieta Mihalková, Andrej Meško

Author

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *