SLEDUJTE NÁS NA SOCIÁLNYCH SIEŤACH

Cesta do Eberhardu v minulosti

Spojenie so susednou obcou Malinovo bolo už od vzniku Gessayova (Zálesia) v roku 1923 veľmi dôležité. Niet sa čo čudovať, boli sme kolóniou Eberhardu (pôvodný názov Malinova), pod ktorú sme patrili a obecný aj farský úrad sídlil v Tomášove. Deti zo Zálesia navštevovali až do začiatku vojny slovenskú školu v Malinove, ktorú dala postaviť Slovenská liga. Rovnako aj lekár či notársky úrad bol v Tomášove. Južná trasa bola často využívaná a nič zaujímavé by na tom nebolo, keby naše dediny neboli oddelené riekou Malý Dunaj. Po moste ani chýru ani slychu. Skúsme sa teda bližšie pozrieť na to, ako si ľudia poradili s týmto problémom pred vybudovaním betónového mostu.

Pred založením kolónie
Za starých čias, keď sa územie na ktorom leží Zálesie ešte volalo Tökes a patrilo eberhardskemu panstvu, sa cez Malý Dunaj prechádzalo brodmi a prievozmi. Niektoré z nich sú zaznačené aj na starých mapách tzv. vojenského mapovania. Na mape z roku 1783 sa objavuje zakreslený prievoz, ale zaujímavosťou sú napríklad aj tri vodné mlyny v jeho blízkosti. Mapa z roku 1919 už označuje prievoz na mieste, kde v súčasnosti stojí betónový most do Malinova. Žiaľ, podrobnejšie informácie z týchto skorých období sa nedarí získať.

Prievozníctvo v Gessayove
Prvými prievozníkmi bola rodina Dubčiakovcov, ktorých v roku 1932 vymenila rodina Chmurčiakovcov. Jozef Chmurčiak a neskôr aj jeho syn Fero zabezpečoval bezpečné prevádzanie dlhé roky až do roku 1959, kedy nastúpila na krátke obdobie rodina Vaššovcov. Na mieste prievozu vybudovali v roku 1962 betónový most do Malinova, a tým sa skončila éra prievozníctva v našom chotári. Počas obdobia 2. svetovej vojny prievoz oficiálne nefungoval, nakoľko sa Malým Dunajom tiahla hranica. Vráťme sa však naspäť do počiatkov prievozníctva rodiny Chmurčiakovcov, pretože skoršie obdobie nemáme zachytené. Asi jediný obsiahlejší dokument, z ktorého môžeme čerpať, je prepis prenájomnej zmluvy z roku 1932 medzi pasienkovým družstvom kolónie Gessayov zastúpeným predsedom Jánom Ďurinom mladším a Jozefom Chmurčiakom. Do prenájmu dávali dom prievozníka, priľahlé pozemky a zmluva definovala aj povinnosť prevážať cez Malý Dunaj. Po čase pán Chmurčiak nehnuteľnosti odkúpil do súkromného vlastníctva. V spomínanom dokumente sa píše, že „je povinný prevážať cez Malý Dunaj na vlastnom v dobrom vstave udržiavanom člnku bezplatne listonoša osady, za členov pasienkového družstva má právo od osoby vyberať poplatok 30 halierov, od školských detí chodiacich do školy v Eberhartu však vyberať poplatky za prevezenie nesmie, prevoz týchto koná zadarmo“. Čln aj všetky potreby k prevážaniu osôb si mal zaobstarať nájomca sám. Pasienkové družstvo malo povinnosť „dva silné stĺpy dať k zabezpečeniu a preťahnutiu dráteného štranka cez Dunaj zdarma“.

Zo spomienok starších
Ďalšie dokumenty ani spisy, z ktorých by bolo možné čerpať o prievozníctve, neexistujú a ani kronika obce nespomína žiadne podrobnosti. Preto uvádzam aspoň čo to zo spomienok obyvateľov pamätajúcich na prevážanie cez nezregulované koryto Malého Dunaja, na krásne čistú vodu so štrkovým dnom, kúpanie sa a šantenie v jeho vlnách, na ryby uväznené v hlbších jamách, keď voda v Dunaji v letných mesiacoch často vyschla. Vtedy sa ani prievoz nevyužíval, a dalo sa prejsť po „suchom“, prípadne stačilo vyhrnúť nohavice a sukne a poľahky sa prebrodiť. Brehy boli posiate vŕbami, trnkami a pri nich pasienky, kde sa pásli husi a kravy, zavše sa osviežujúce dobrou vodou z rieky. Koryto bolo nezregulované, širšie a plytšie ako je tomu teraz. Niekedy tieklo veľa vody, inokedy bolo dlhšiu dobu vyschnuté. Malý Dunaj však bol vždy súčasťou života obyvateľov Zálesia. Pokiaľ to výška hladiny dovoľovala, kone a vozy prechádzali cez brod. Štrkové dno veľakrát narobilo problémy príliš zaťaženým vozom a gazdovia s koňmi sa veru potrápili a nejedenkrát zmáčali, kým prešli na druhú stranu. Brod sa nachádzal v tých miestach, ako je dnes lodenica pri záhradkárskej osade. Chlapi z lodenice vám isto ochotne ukážu miesto, kde sa nachádzal. V časoch, keď bola voda vyššia, používali ľudia na prepravu čln prievozníka. Išlo o starú vyradenú vojenskú loďku – pramicu s osadenou pevnou kovovou tyčou, na ktorej sa vertikálnym smerom pohybovali dve vodiace kladky, medzi ktorými prechádzalo lano zavesené krížom cez rieku. Ťahom lana sa dalo drevenou loďkou jednoducho pohybovať medzi brehmi. Obsluhu musel zabezpečovať stojmo skúsený prievozník. Stalo sa raz, že niektorí zo zvedavých mládežníkov chcel vyskúšať ťahanie lana a pricvikol si do kladky ruku. Výška natiahnutého lana sa musela prispôsobovať aktuálnemu stavu hladiny, pretože pri nízkej hladine naňho kladky nedočiahli. Mechanizmus kladiek obyvatelia nazývali „gránik“. Pre reguláciu výšky lana slúžil stĺpik na záleskej strane, na ktorom sa lano naťahovalo podľa potreby. Člnok dokázal previezť zhruba 10 detí. Ľudia si veľakrát so sebou brali aj bicykel, aby mohli ďalej rýchlo pokračovať. Cena sa neskôr v 50. rokoch zmenila z 30 na 50 halierov. Keď počas leta trvalo dlhšie obdobie sucha, nízky stav vody neumožňoval prepravu člnom. Vtedy väčšinou rodina Vaššovcov vybudovala jednoduchý mostík z vŕbového dreva, po ktorom sa dalo pohodlne prejsť a nezmáčať si nohy. Sezónna lávka bola situovaná v blízkosti brodu pri súčasnej lodenici a vydržala dokiaľ ju nestrhla veľká voda. 

Háló, préviésť!
Mládež pomerne často chodievala na rôzne druhy zábav do Malinova či Mostu pri Bratislave a na prepravu využívala služby prievozníka. Tí, čo išli na nejakú zábavu a podobne, museli aspoň približne povedať, kedy pôjdu naspäť, či sa dlho zdržia, aby prievozník pán Chmurčiak nezaspal. A keď zaspal, tak dlho kričali: Háló, préviésť! Veru, aj pískať museli. Väčšinou sa zobudil a keď nie, manželka ho zobudila a „vyšikovala“. Aj takéto milé príbehy som sa dozvedel z rozprávania našich starších občanov. Iný príbeh hovorí, ako mládežníci prichádzajúci zo silvestrovskej zábavy v Moste, sa chceli nechať previesť člnkom. Ten bol však ešte nadránom primrznutý a museli dlho čakať, kým sa podarilo ako tak porozbíjať ľad. Potom sa už len nechali previesť naspäť do Gešajova, a utekali sa rýchlo zohriať do postele. Trochu napínavejšie rozprávanie jedného pána bolo tiež o tom, ako sa vracali z Malinova z jednej zábavy. Po dlhšej dobe signalizovania prievozníkovi sa jedna dobrodružná osoba podujala prekonať šírku rieky prehodením košele cez lano a prerúčkovaním na druhú stranu. Samozrejme, okrem návštevníkov zábav sa prievoz využíval najmä na návštevu úradov, kostola, cestu k pekárovi. Ale na veselé časy si akosi ľudia lepšie zaspomínajú. Bola to ťažká doba, no určite aj veselá. Tak ako dnes. Pretože život nie je dobrý ani zlý. Je presne taký, aký si ho urobíme. Veľmi rád by som sa poďakoval všetkým starším občanom, ktorí boli ochotní sa so mnou stretnúť a povedať mi pár vlastných slov ku prevážaniu cez Malý Dunaj. Spoločnými silami sa nám podarilo zložiť čriepky histórie prievozníctva a uchovať ich pre nás, pre budúce generácie, pre Zálesie. Prosím všetkých, ktorí by chceli doplniť môj príspevok, prispieť ďalšími informáciami, dokumentami či fotografiami, nech sa mi ozvú. Alebo máte nápad na nové rozprávanie? 

Andrej Meško, historiazalesie@gmail.com 

Pozn. redakcie: Autor nie je historik ani vedecký pracovník. Text je výsledkom práce nadšenca pre obecnú históriu.

Author

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.