SLEDUJTE NÁS NA SOCIÁLNYCH SIEŤACH

K sviatkom vianočným sa nám prihovára otec Rusňák

„Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 16)

Mohli by sme očakávať, že úvodný citát k vianočnej úvahe bude zo správ o Ježišovom narodení z Lukášovho evanjelia. Ale aj sv. Ján evanjelista v úryvku, ktorý sme vybrali, vystihuje samotnú podstatu Vianoc. A to, že Boh vo svojej úžasnej láske k hriešnemu ľudstvu, posiela Záchrancu, Vykupiteľa, vlastného jediného Syna ako malé bezbranné dieťa, aby nik, kto v neho uverí, nezahynul, ale mal večný život – večnú účasť na Božej láske. 

Ak nám má aj táto úvaha aspoň trochu pomôcť priblížiť sa k pochopeniu a najmä prežívaniu podstaty Vianoc – ako významnej udalosti vykupiteľského Kristovho diela – bude dobre, ak si pripomenieme niečo z tradície týchto sviatkov v dejinách cirkvi. Vianoce sa v apoštolských časoch, a vôbec v prvotnej cirkvi až do 4. storočia, vôbec neslávili. Sviatok svätého Štefana, prvého mučeníka, sa slávil v cirkvi skôr ako Narodenie Pána, ktoré slávime 25. decembra. Prvých kresťanov akoby nezaujalo slávenie Ježišovho narodenia, detstva, či jeho tridsať ročného skrytého života v Nazarete. To, čo sa pri Ježišovom počatí, narodení a skrytom živote dialo, čo dvanásťročný Ježiš povedal v chráme, to si len jeho matka zachovávala vo svojom srdci. Žil medzi ľuďmi ako nepoznaný. Ján Krstiteľ povedal o ňom ľudu, že stojí medzi vami ten, ktorého vy nepoznáte. 

Hlavnými sviatkami prvotnej cirkvi, ktoré sa slávili hneď od začiatku, boli Veľká noc a Turíce späté s udalosťami vzkrieseného Krista a zoslania Svätého Ducha. Ony odkryli tajomstvá, že to malé bezbranné dieťa narodené v chudobe betlehemskej maštali je Boh, že ten mladý muž s mozoľnatými rukami v tesárskej dielni svojho pestúna Jozefa z Nazareta je Boh, že ten, čo rozmnoží päť chlebov pre päťtisíc ľudí, čo tíši búrku na mori a chodí po jeho hladine, čo uzdravuje všetky duševné i telesné choroby, čo kriesi mŕtvych je Boh, že ten, čo opustený umiera na kríži je Boh. Až veľkonočné ráno potvrdilo túto pravdu, ktorá bola skrytá aj tým, čo žili s ním po celé tri roky verejného účinkovania. 

Keď na Vianoce slávime Narodenie Božieho syna, nepripomíname si ho ako malé dieťa, ale ako Boha, ktorý nám prišiel ukázať, ako treba zmysluplne prežiť ľudský život v zhode s Božou vôľou, milovať Boha a blížnych až do definitívneho zavŕšenia nášho života v náručí Božej lásky. Slávime ho ako toho, ktorý nám ukázal, ako treba vedieť prijať bolesť, utrpenie a kríž a dať mu pravý zmysel obety. Slávime ho ako nášho záchrancu a vykupiteľa z našich hriechov, z našej zloby a biedy. On sa kvôli nám stal človekom podobným nám vo všetkom okrem hriechu, aby nás mohol urobiť adoptovanými Božími deťmi. To je plán našej spásy, to je zmysel a podstata Vianoc. Preto sú vianočné udalosti pre nás dôvodom k opravdivej radosti. 

Viera ľudí ožiarená veľkonočným tajomstvom nevidí nejaké zázračné dieťa, ale Boha medzi ľuďmi, tajomnú, ale konkrétnu bytosť s dvomi skutočnými podstatami, ako skutočný Boh a ako skutočný človek v jednej osobe. Boh sa znížil k človekovi, aby ho zachránil, sám mu iniciatívne vychádza v ústrety a túži, aby každý človek bol spasený. Rešpektuje slobodnú vôľu človeka a trpezlivo čaká, aby ho človek prijal a dal sa mu narodiť vo svojom srdci. 

Ježiš na inom mieste v evanjeliu hovorí: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás.” Vianoce sú vo svojej podstate sviatkami vzájomného darovania sa Boha človekovi, človeka Bohu a človeka človekovi navzájom. Štedrosť božia v takomto darovaní je pre nás výzvou k tej pravej štedrosti, ktorou sa aj my máme jeden druhému obdarovať.

Vianočné sviatky dnešných čias sa stali obeťou konzumu, a stále viac a viac sa vzďaľujú od ich pravej podstaty, od Boha. Ľahšie je totiž dávať hmotné dary, aby sme nemuseli dať seba v láske jeden druhému, kde už aj úprimné stisnutie ruky, srdečný úsmev a teplé slovo môže byť pre toho druhého veľkým darom. 

Tí, ktorí nepochopili, alebo nechcú pochopiť, že konzumné Vianoce nemôžeme nazvať kresťanskými, pretože sú iba príležitosťou jesť, piť, zabávať sa a cestovať, po sviatkoch, po návrate do všedných dní možno pocítia akúsi trpkú príchuť, že premárnili niečo duchovné, niečo, čo ich tajomne prevyšuje, čo ich mohlo povzniesť, zmeniť, urobiť lepšími, šťastnejšími a radostnejšími ľuďmi. Konzum nie je pravé šťastie a zábava nie je ešte pravá radosť. Pravé šťastie a pravú radosť môže dať len ten, kto ich naozaj má, a ktorý nám ich ponúka vo svojom Synovi Ježišovi. 

Zamyslime sa či správne chápeme a hlavne prežívame tieto sviatky. Či nie sme aj my už len nejakou ligotavou ozdobou na živom strome cirkvi, alebo sme naozaj zdravým konárom, ratolesťou, v ktorej naplno prúdi Boží život a prináša hojné ovocie kresťanského života. Dni Adventu a slávnosť Narodenia Ježiša Krista nech sú pre nás novou príležitosťou k aktívnemu vytváraniu pokoja v srdci a vo vzájomných vzťahoch. Božia láska a požehnanie nech vás sprevádzajú po celý nový rok. 

Štefan Rusňák, farár, Farnosť sv. Jána Krstiteľa Ivanka pri Dunaji. Filiálka Zálesie

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.