SLEDUJTE NÁS NA SOCIÁLNYCH SIEŤACH

So škôlkou sa spája zaujímavý príbeh. Navrhol ju významný architekt

Píše sa rok 1941. Vo svete vyčíňa najrozsiahlejší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva – druhá svetová vojna, ale život v malej dedinke Geššayov blízko Bratislavy pokračuje a obyvatelia tu zvádzajú svoje každodenné „boje“. V tomto roku sa pred očami dedinčanov rýchlo vynárala nová budova, ktorej sa žiadna doterajšia stavba v obci nemohla veľkosťou rovnať. Pri rozvíjaní vzdelanostnej a kultúrnej úrovne obce bude zohrávať významnú úlohu. Realizuje sa novostavba Štátnej ľudovej školy.

Predtým, ako bola škola postavená, chodili deti do menšinovej školy v Eberharde, ktorú postavil Ignác Gessay zo Slovenskej ligy. Po Mníchovskej dohode, kedy sa vtedajšie Geššayovo stalo pohraničnou obcou a Eberhard pričlenili do Maďarska, bola zriadená dočasná škola v dome najbohatšieho roľníka Tomáša Vanču, situovaného na dnešnej Dolnomajerskej ulici. Obyvatelia potrebovali plnohodnotné školské priestory ako soľ a novej stavby sa paradoxne dočkali práve za kontroverzného Slovenského štátu. Tieto priestory navštevovali žiaci 1. až 5. ročníka až do roku 1967, kedy vznikla v časti stavby aj jednotriedna materská škola. Neskôr, v roku 1972, bola v Zálesí základná škola zrušená a deti odvtedy navštevujú školu v Ivanke pri Dunaji. Dnes ide o starú budovu škôlky v Zálesí.

Návrh v rukách významného architekta
Podľa dostupných zdrojov zo Slovenského národného archívu sa to všetko začalo dňa 23. februára 1940, kedy Ministerstvo školstva a národnej osvety žiadalo o zahájenie prípravných prác pre zriadenie školy v Geššayove. Po následnom povolení komisie pre budovanie národných škôl a súhlase ministerstva finanHISTÓRIA HISTÓRIA cií, už dňa 17. apríla 1940 dostáva zadanie vypracovať projekt skúsený architekt Gabriel Schreiber, podľa typového projektu štátnej ľudovej školy dvojtriednej v Branči. Po troch týždňoch odovzdáva projekčný elaborát a dostáva odmenu 1700 Ks. Navrhnutý objekt je veľmi zaujímavá funkcionalistická poschodová stavba. Architekt Schreiber sa podieľal na viacerých významných stavbách na Slovensku. 

Profesor Štefan Šlachta, popredná osobnosť v architektúre, o ňom napísal: „Gabriel Schreiber (1892 – 1953) patrí tak trochu k zabúdaným osobnostiam slovenskej modernej architektúry. Neprávom, pretože viaceré jeho práce, patria k pozoruhodným funkcionalistickým dielam, ktoré vytvorili slovenskí architekti v medzivojnovom období minulého storočia.“ Spomeňme aspoň niekoľko jeho známych prác: Domov slobodných žien Charitas, Sanatórium na ulici Fraňa Kráľa, Študentský domov Svoradov na Palisádach, Konkatedrála Sedembolestnej Panny Márie v Poprade, kostol sv. Dona Bosca na Trnávke, stará budova Farmaceutickej fakulty UK a mnoho ďalších. Jeden míľnik v živote mladého Schreibera stojí za povšimnutie. V rokoch 1918 – 1920 pracoval v ateliéri amerického architekta Rowlanda Curryho v Šanghaji so svojím priateľom Ladislavom Hudecom, neskôr vysoko uznávaným architektom v zahraničí. Boli to cenné skúsenosti, ktoré mohol zužitkovať po návrate do vlasti.

Zrušená súťaž a výber staviteľa
Po spracovaní projektovej dokumentácie bola vypísaná súťaž, ktorá však musela byť zrušená, nakoľko všetkým uchádzačom chýbalo oprávnenie staviteľa. Hrozilo, že so začiatkom výstavby sa bude meškať. Z archívnych dokumentoch je možné dočítať sa, že „Ministerstvo školstva súri prevedenie tejto veľmi naliehavej stavby ešte v roku 1940, lebo v obci nie je školská budova. Ak by mala byť vypísaná nová verejná súťaž, zdrží sa postavenie a prevedenie školy, ktorá má význam kultúrny a výchovný.“ Preto sa vypísala nová obmedzená súťaž. Išlo o verejný záujem a naliehavú potrebu zo strany štátu. Je to badateľné aj z iných úradných dokumentov a žiadostí, ktoré sú takmer všetky označené ako „veľmi súrne“. Po obmedzenej súťaži bol konečne vybratý staviteľ a mohlo sa začať s výstavbou. Výber padol na ponuku s najnižšou hodnotou 433.805 Ks, ktorú zaslal staviteľ Július Peteraj z Bratislavy. Prekvapivo sa niečo o ňom môžeme dozvedieť z Bernolákovských novín z roku 2000: „Ich firma, ktorej počiatky siahajú na prelom rokov 1939-1940, až do znárodnenia, postavila také významné stavby ako Zimný štadión Ondreja Nepelu v Bratislave, Obecný dom v Bernolákove, starú školu a riaditeľský byt v Bernolákove, základné školy v Zálesí a Chorvátskom Grobe, Tabakovú réžiu v Bratislave, čiastočne stavbu evanjelického kostola v Bernolákove, prestavbu nemocnice na Hlbokej a rad ďalších stavieb. Vzhľadom na krátke trvanie firmy to je aj na dnešné pomery úctyhodný počet tak veľkých a významných stavieb.“ Pri výstavbe školy v Zálesí, podľa tvrdenia niektorých pamätníkov, pomáhali aj občania Zálesia a využíval sa materiál z tehelne (dnešný starý park pri obecnom úrade), ktorá zanikla po roku 1945.

Z obdobia novovzniknutej školy
Počas výstavby školy bol starostom Adam Vallo. Prvým riaditeľom školy (1941-1953) bol učiteľ Jozef Lipár, ktorý býval v učiteľskom byte v budove školy (terajšia kuchyňa škôlky). Spolu s ním učila aj Oľga Fillová, nakoľko škola vznikla ako dvojtriedka. Už v roku 1945, pre málo žiakov, sa zmenila na jednotriedku a Oľgu Fillovú museli preložiť. Vyučovanie ženských ručných prác a domácej náuky mala potom na starosti Františka Lipárová, rod. Chmurčiaková, rodáčka z Geššayova a manželka riaditeľa školy. V budove školy sa od začiatku využívali voľné miestnosti, ktoré obyvatelia používali na divadelné predstavenia, schôdze Športového klubu Geššayov, Národného výboru, stretnutia SSM a pod. Hneď na začiatku fungovania sa však vyskytli aj problémy, ktoré bolo treba riešiť, napríklad veľký problém s nepitnou vodou z kopanej studne. Ani rok po užívaní nevyhovela tretia skúška a pravdepodobne musela byť zriadená nová studňa. Po roku 1953 prichádza na školu nový riaditeľ Viktor Tomajko. Ale to už je iná kapitola dejín, ktorej príbeh možno rozpovieme nabudúce.

Spomienky na začiatky
Čas neúprosne letí a dnes už nežije veľa ľudí, ktorí si pamätajú samotnú výstavbu ľudovej školy v Geššayove. Najstarší súčasní obyvatelia, vtedy ešte ako malé deti, si spomínajú na krásne prežité školské roky. Žiaľ, na samotnú výstavbu si už pravdepodobne nepamätá nikto. Nemožno sa však čudovať, od vtedy prešlo už pekných 80 rokov. Spomienok je málo, o to sú však cennejšie. „Deti mali okrem školských povinností aj svoje vlastné zeleninové hriadky, o ktoré sa starali a vyučujúci chodili kontrolovať ako sa komu darí.“ spomína pán Milan a hneď sa mu vynára ďalšia milá aktivita s učiteľom Lipárom – ako deti hrávali predstavenia s bábkovým divadlom. Dodáva: „Škola mala tiež peknú knižnicu a deti si každý týždeň v jeden deň vymieňali knihy.“ Na školské bábkové divadlo si spomínajú viacerí pamätníci. Pani Boženka spomína na predstavenie „Bacil a bacilienka“ o tom, aké je dôležité umývať si ruky.

Vážme si čo máme, nie je toho veľa
Naša mladá dedina sa v histórii nemôže porovnávať s mnohými obcami. No predsa len si dovolím tvrdiť, že jej história je zaujímavá a má čo ponúknuť. Pekným príkladom je aj stará budova materskej škôlky, pôvodne ľudovej školy. Nazdávam sa, že už dozrel čas, kedy by sme mohli uvažovať, že je to významná pamätihodnosť a podľa toho sa k nej aj správať. Čo myslíte vy? 

Andrej Meško, historiazalesie@gmail.com 

Pozn. redakcie: Autor nie je historik ani vedecký pracovník. Text je výsledkom práce nadšenca pre obecnú históriu.

Author

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.