Každoročne v tomto období zažívame veľký zázrak jari, prebúdzanie sa do nového života. Ak sme čo i len trocha vnímaví pre tento jav, môžeme v prírode pozorovať nádheru nového života v jeho najrozličnejších podobách.

Zima – v rôznych častiach našej krajiny dlhšia, či kratšia – nám navonok ukazuje znaky prírody bez života. Neraz sme náchylní spochybniť skúsenosť vekov a generácií, ktorú pozná každé školopovinné dieťa. Totiž, že vo vnútri spiacich púčikov, v pomalosti hraničiacej s nečinnosťou, sa ukrýva vysoko produktívna aktivita. Je síce pravda, že niekedy to môže trvať dlhšie, kým sa puky nového života opäť otvoria, ale nakoniec sme vždy svedkami toho, ako jarné, veľkonočné slnko oživí svojím teplom, akoby čarovným prútom spiacu prírodu a vytvára vždy znova plnosť a dokonalosť života.

V prírode je naozaj vpísaná Veľkonočná idea. Je to idea veľkého protikladu života: mystérium utrpenia, smrti, plaču a smútku na jednej strane, a mystérium vzkriesenia a svetla na druhej strane. Zázrak nového života v prírode je pre vnímavé oči a srdcia znamením iného zázraku: víťazstva vzkrieseného Ježiša Krista nad smrťou a hriechom. 

Uvedomujem si, že v súvislosti s pretrvávajúcou pandemickou situáciou pred blížiacou sa Veľkou nocou – podobne ako tomu bolo v predchádzajúcom roku – sa možno nedokážeme tak intenzívne radovať. Tri mesiace zákazu verejného slúženia bohoslužieb znamená, ako by sme prežívali kráľovstvo zimy so svojím smrtiacim dychom, ktorá zráža púčiky každej nádeje. Ocitáme sa v pozícii učeníkov, ktorí sa s pocitom strachu zhromaždili za zatvorenými dverami. Avšak práve vtedy, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ 

Ten istý pokoj priniesol Ježiš ďalším učeníkom, ktorí svoju sklamanú nádej kráčali ukryť za dvere svojho Emauzského príbytku, a svoje sklamanie prejavili aj slovami: „A my sme dúfali, že on vykúpi Izraela.“ Ježiš sa stal ich sprievodcom, nenásilným utešiteľom. Pri Ježišových slovách o kríži – nielen ako symbole smrti, ale aj nového života – zhorel kus ich bolesti, bezradnosti, smútku a začalo sa uzdravovanie. Môžeme povedať, že Ježiš im načrtol problematiku utrpenia ale i radosti a šťastia. Jeho krížovú cestu na Golgotu plnú utrpenia, ktorá však nekončí smrťou, ale vyúsťuje do večnej radosti Vzkriesenia. Preto, keď učeníci prišli večer do cieľa svojej cesty v Emauz, chopili sa iniciatívy a naliehali na svojho sprievodcu: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Dôvodom bola skutočnosť, že učeníkom zahoreli srdcia, keď im Ježiš vysvetľoval náuku dejín spásy.  

Ježiš vstal zmŕtvych v prvý deň v týždni. Ako prvý deň pripomína deň Kristovho vzkriesenia prvé stvorenie. Ako ôsmy deň, ktorý nasleduje po sobote, znamená nové stvorenie zahájené Kristovým zmŕtvychvstaním. Tento deň sa stal pre kresťanov prvým zo všetkých dní, prvým zo všetkých sviatkov – deň Pána (hé Kyriaké hémera – dies dominica) – nedeľa.

Prosba „Zostaň s nami“ – sa stáva heslom večera tohto prvého dňa týždňa, ktorý je zároveň ôsmym dňom – predobrazom večnosti. Tak ako Vianoce sú vzkriesením do časnosti, Veľká noc je vstupom do večnosti. 

Dovoľme nášmu srdcu, aby vyslovilo prosbu slovami prvej veľkonočnej modlitby: „Pane, zostaň s nami!“ zvlášť dnes, keď cítime, že sa zvečerieva, keď nám je už v súčasnej situácii všetkého akosi primnoho, keď sa nám zdá, že niet nijakej nádeje, keď máme dojem, že niet nikoho, kto by s nami chcel kráčať životom, a jediné východisko vidíme v úteku. 

Ježiš je ten, ktorý vidí ďalej a dáva silu aj svetlo.

Ježiš je ten, ktorý „vstal z mŕtvych a už viac neumiera.“ 

Ježiš je zárukou novej duchovnej jari, a teda i našej nádeje!

Preto, Pane, zostaň s nami!  

Prežitie pokojných, požehnaných  a milostiplných Veľkonočných sviatkov vám vyprosuje

Štefan Rusňák, farár